Všade Kvety u Tessee

Témata

Kalendář

O kaktusoch a sukulentoch

Aj kaktusy sú sukulenty

Suché oblasti zaberajúce rozsiahle územia na viacerých kontinentoch si vynútili, aby sa rastliny prispôsobili drsným klimatickým podmienka, ktoré tam panujú. Vyriešili to dvoma základnými spôsobmi – zmenou metabolizmu i zmenou tvaru a stavby tela. Druhá zmena si vyžiadala vytvorenie zásobných pletív schopných zhromažďovať a zadržiavať väčšie množstvo vody počas obdobia, keď je dostatok vlahy. Získaná voda sa v čase sucha úsporne uvoľňuje v takom množstve , aby jej zásoby vydržali do najbližších dažďov. Pletivá, v ktorých sa zhromažďujú zásoby vody, majú veľký objem. Časti rastlín, kde sa nachádzajú, sú preto výrazne zhrubnuté. Rastliny obsahujúce zásobné vodné pletivá sú sukulenty. Podľa uloženia týchto pletív poznáme stonkové, koreňové a listové sukulenty. Sukulentné rastliny sa vyskytujú okrem Antarktídy na všetkých kontinentoch. Najčastejšie sa s nimi možno stretnúť v suchých  tropických a subtropických oblastiach. Najbežnejšou formou sukulencie rastlín je uloženie zásobných pletív v listoch. Listové sukulenty sa nachádzajú v mnohých rastlinných čeľadiach rôznych kontinentov.  Rastú aj v Strednej Európe. Dobre sú známe rastliny rodu Sedum so zhrubnutými listami alebo ružicovité usporiadané listy rodu Sempervivum. Listové sukulenty sú medzi pestovateľmi veľmi obľúbené. K najznámejším rodom patria Aleo, Agave, Echeveria, Gasteria, Haworthia, Litops a mnohé iné...

Druhú skupinu predstavujú koreňové sukulenty. U nich sa zásoby vody zhromažďujú v zhrubnutých koreňoch. Rastliny, ktoré majú zásobné pletivo uložené len v koreňoch, nie sú predmetom záujmu pestovateľov. Podstatne obľúbenejšie sú sukulenty so súčasne zhrubnutými koreňmi a stonkami. Sem patria v zbierkach časté rody z čeľade Cucurbitaceae, ako sú Kedrostis alebo Ibervillea. Z iných známych rodov sú to Fockea a Brachystelma. Sú to tzv. Kaudiciformné sukulenty, kde kaudex tvoria súčasne koreň a stonka. Aj medzi kaktusmi sa vyskytujú rastliny s kombinovanou koreňovou a stonkovou sukulenciou. Je to napríklad rod Lophophora. Treťou základnou skupinou sukulentných rastlín sú stonkové sukulenty, teda rastliny, v ktorých sú zásobné vodné pletivá uložené v zhrubnutej stonke. Najznámejšou skupinou rastlín z tejto časti sukulentov sú kaktusy. Telo každého kaktusu je v podstate zhrubnutá stonka, ktorá v rôznych rodoch nadobúda rozličný tvar. Treba však povedať, že aj iné sukulentné rastliny môžu mať vhodné pletivá uložené v stonke. Svojím vzhľadom tak často pripomínajú kaktusy. K najznámejším patria rody Euphorbia, Stapelia, Huernia, Pachypodium.

Zásobáreň vody v podobe zhrubnutých sukulentných orgánov nie je pre väčšinu druhov ešte dostatočnou zárukou prežitia v náročných podmienkach suchých oblastí.  Rastliny sa bránia strate vody aj vytváraním hrubých ochranných vrstiev na povrchu pokožky nadzemných orgánov. Jednou z nich je vosk. Niektoré druhy schovávajú svoje stonky v období sucha pod povrch terénu, iné sukulenty dokonca vytvárajú zvláštne  priesvitné pletivá, ktorými prepúšťajú svetlo k hlbšie uloženým bunkám obsahujúcim chlorofyl. Tak tiež pokrytie nadzemných orgánov tŕňmi, trichónami alebo vrstvou vaty slúži ako výborná izolácia a filter proti účinkom slnečného žiarenia.

Veľkým nebezpečím pre šťavnaté, mäsité telá sukulentov v suchých krajinách s nedostatkom vegetácie sú bylinožravce.  Rastliny sa pred nimi bránia rôznymi spôsobmi, pričom vytváranie tŕňov je jedným z nich. Účinnou obranou je tiež obsah látok, ktoré majú za následok horkú, či inak nepríjemnú chuť pletív, prípadne až ich jedovatosť. Pre prízemné sukulenty je dôležitou stratégiou ochrany pred bylinožravcami splývanie s okolím, tzv. mimetizmus.  Takéto rastliny označujeme ako rastliny s mimikrami. Medzi kaktusmi sú v tomto smere majstri rastliny rodu Ariocarpus, z listových sukulentov zasa známe „ živé kamene“ z rodu Lithops.

Kaktusy sú typické stonkové sukulenty, i keď niektoré si vytvorili zásobné pletivá aj v zhrubnutých až repovitých koreňoch. Vyvinuli sa ako samostatná skupina v rámci rastlinnej ríše, charakteritická dôležitými spoločnými znakmi, tak že sa zaraďujú do čeľade – Cactaceae. Sú to výlučne americké rastliny. Výskyt na iných kontinentoch je sekundárne spôsobený človekom. Jedine pri rode Rhipsalis nemožno vylúčiť primárny pôvod niektorých druhov na africkom a ázijskom kontinente. U prevažnej väčšiny kaktusov viedla stonková sukulencia postupne k zániku listov. Úlohu listov prebrala zelená stonka kaktusov. Tvar stonky jednotlivých rodov sa prispôsobil podmienkam na stanovištiach. Známe sú jej rozmanité formy. Typická kaktusová stonka je guľovitá alebo stĺpovitá. Časté sú aj ploché, článkované stonky aké poznáme u opuncií. Článkované stonky podobné zhrubnutým listom majú viaceré epyfytické kaktusy. Ďalším typom sú tenké, po povrchu zeme sa plaziace stonky. Telo kaktusov nie je vždy hladké, ale často viac menej výrazne rozčlenené na rebrá alebo bradavky – tuberkuly. Tým sa zväčšuje povrch tela. Tuberkuly sú pôvodom zhrubnuté bázy listov. Zistenie, že tŕne kaktusov sú premenené listy, ešte viac objasňuje pôvod kaktusov. Vidno, že to nie sú až tak tajuplné rastliny, ako sa zdá na prvý pohľad. Sú to obyčajné rastliny, svojím tvarom však výborne prispôsobené drsným klimatickým podmienkam domoviny. 

(zdroj: kniha pod názvom "Všetko o kaktusoch" od Alexandra Luxa a Romana Staníka)

Žádné komentáře
 
Teším sa na Vás nabudúce :))